Príjemná, komorná nálada, veľmi atmosférické historické priestory, super projekcie a úžasná hudba – toto všetko patrí k festivalu, ktorý v našich končinách nemá seberovného.
Deň prvý!
Hradby samoty sú putovný festival, tento rok sa pristavil na hrade Veveří, ktorí sa nachádza pár km od Brna. Priestor bol veľmi pekný, hrad je totiž v podstate uprostred prírody. Dostať sa tam nie je až tak ťažké. Ak idete z centra Brna, stačí vám kúpiť si 3-zónový lístok, ktorý stojí 27 korún a docestujete tam v relatívnom pohodlí. V autobuse smerom z mesta na hrad sme už začali vídať zvláštnych ľudí, ktorí sa oblečením zväčša podobali na metalistov, ale dali sa medzi nimi nájsť aj farební hippies alebo aj akýsi excentricky oblečení ľudia (nie-tak-celkom hipstri).
Po výstupe zo zastávky na hrad som si okamžite všimol, že tento priestor je skutočne dosť veľký oproti predošlým ročníkom HS. Človek si pohodlne našiel miesto na sedenie, nikde sa s nikým nemusel tlačiť (dokonca aj hlavný stage bol dosť veľký) a zároveň sa dalo skryť v dave – proste priestor bol akurát. To sa týka aj kempu, v ktorom stany mali ďaleko od natesnanosti a rovná plocha ho robila ideálnym miestom na stanovanie. Druhá (pre väčšinu účastníkov nie veľmi milá) vec, čo som si všimol, boli neuveriteľne pomalé fronty pred výčapmi. Neviem presne, čo sa tam stalo, netuším, či to bol nečakaný technický problém alebo zlyhanie organizácie, skrátka nechcem na nikoho ukazovať prstom, ale efekt bol veľmi nemilý. Niektorí ľudia boli vyslovene rozčúlení, čo na jednu stranu chápem, ale na druhú stranu to je veľmi tragické – 1. Človek si svoju nevoľu automaticky ide vylievať na niekom, kto za to pravdepodobne ani nie je zodpovedný, to ma trochu zarážalo na návštevníkoch (človek by si pomyslel, že na takýto fesťák prídu relatívne rozhľadení, tolerantní a rozumní ľudia, ale vo veľa prípadoch tomu tak bohužiaľ nebolo); 2. Umožnilo mi to uvedomiť si, ako je alkohol silno spjatý s akoukoľvek akciou, a to dokonca aj tak silno atmosférickou, že efekt podľa mňa nie je treba umocňovať alkoholom kvôli zmene vnímania… ale určite by sa našli takí čo by so mnou nesúhlasili.
No ja som našťastie mal len limonádu, takže som sa veselo vydal na prieskum priestoru hradu a hneď po chviľke som objavil úžasný stánok s akýmisi domácimi (tradičnými českými?) pizza-plackami. Obidva dni som sa tam raz zastavil a kúpil som si Sýráka. Na HS IV sa nachádzali 2 stejdže tak ako pred rokom, tentokrát boli ale rozdelené aj žánrovo. Na prvom hrali tie „hlavné veci“, na druhom hrali DJovia rôzne IDMká, industrialy, breakcory, techstepy a podobné temno-diskotékové veci. Väčšina stolov a lavíc bola práve pri druhom stejdži, takže sme si pri popíjaní drinkov mohli vychutnávať celkom ľubozvučnú tanečnú elektroniku. Pár ľudí som medzitým počul sťažovať sa na systém kupónov, ale pravdupovediac netuším, čo ich na tom tak obťažovalo. Je to oveľa jednoduchší systém a myslím, že pivné fronty by trvali dlhšie, ak by tam výčapníci ešte museli rozmieňať 1000ky od cudzincov.
S malým oneskorením sa na prvom stejdži už pomaly chystal prvý interprét v line-upe, Instinct Primal. Ako minulý rok, aj tento krát som z jeho hudby mal veľmi príjemné pocity. Jeho ambientové zvukové plochy sa často vystupňovali do noisovitých momentov alebo sa zrytmizovali (alebo oboje). Ako čerešnička na torte správne temnej atmosféry bola veľmi pekná projekcia, ktorá ale bohužiaľ kvôli technickým problémom občas vypadávala. Repetitívnosť mohla na niekoho pôsobiť nudne, ale ľudia zvyknutí na ambienty si určite pochutnali.
Postupne medzi ľuďmi rástlo očakávanie, pretože nasledovať mal známy a mnohými zbožňovaný švédsky projekt Deutsch Nepal. Atmosféra bola ešte umocnená pekným introm, ktoré postupne prešlo do ritualistického dark ambientu so zdelayovaným spevom a so zvláštnou projekciou veľmi vhodne dokresľujúcou celkový dojem. Jeho vystúpenie nemalo snáď žiadne slabiny, veľmi profesionálne a zároveň precítené. Prichytil som sa, ako sa kývem zo strany na stranu (moje ústa ešte našťastie nezačali formovať slovo „Imhotep…“), tak veľmi bolo pohlcujúce.
Medzitým mi trochu vyhladlo a vystúpenie military/neofolkových Allerseelen bola pre mňa viac než vhodná doba na nakŕmenie sa. Tak som sa vydal preskúmať aj hradbosamotovské jedlo, s ktorým som bol po minulé roky dosť spokojný. Na sójový guláš som nemal miesto, tak som sa rozhodol pre šalát a neoľutoval som. Za 45 korún (3 kupóny) kopa zeleniny s jemným dresingom a krajcov chleba koľko chcem. To je matematika, ktorú mám rád.
Nakoniec som kúsok z Allerseelen ešte stihol, ale príliš dlho som sa na ich sete nezdržal. Hlas speváka a gitary zneli ako punk z konca 80tych rokov a pochodový rytmus mne nič moc nehovorí. Celkový dojem – nudné, monotónne, skoro až otravné. Takéto veci moc nemusím a pravdupovediac ani až tak celkom nerozumiem, čo na Hradbách samoty robia. Podľa mňa sa to tam koncepčne ani atmosféricky vôbec nehodilo.
Na 1. stejdži mal pokračovať ďalší z headlinerov festivalu, Raison d’être, na ktorého som bol osobne veľmi zvedavý. Zvukové plochy boli veľmi hutné, skoro som sa v nich utopil a s rozšírenými očami som civel na projekcie s opustenými budovami. Celkovo set navodil atmosféru opustenosti, samoty a niečoho prázdneho, až post-apokalyptického a mňa to naladilo na veľmi špecifickú vlnu. Niečo také sa už potom do takejto miery nikomu inému na HS IV nepodarilo. Inými slovami, odchádzal som odtiaľ mindfucked.
Tak a po Švédoch prišli na radu moji obľúbenci Tábor radosti. Naposledy som ich videl naživo myslím ešte pred necelým rokom na jeseň a odvtedy svoj set zase trošku pozmenili. Prvú polovicu skladieb mali premixovanú/zremastrovanú, znelo to zvukovo bohatšie a vďačnejšie na posluch a dosť ma prekvapila skreslená gitara v jednej zo skladieb. Pólku setu odohrali s novými maskami, ktoré po návrate k starším veciam (zo staršieho setu) zase dali dole. A mojimi favoritmi zo skladieb stále zostávajú Limbo a Catastrophobia, pri ktorých mi naskakovali zimomriavky.
Koniec setu TR mi ale nedá nespomenúť si na to, aký som bol rozladený z nafetovaných, prípadne príliš opitých jedincov, ktorí sa samozrejme za každú cenu tlačili dopredu k pódiu, zavadzali, rušili, smrdeli a celkovo mi dali zabrať, aby som si dokázal Tábor radosti užiť. No aj napriek tomuto boli TR pre mňa vrcholom festivalu. Videl som ich 4. krát a napriek tomu mi prídu ich sety stále zábavnejšie a zábavnejšie.
Po tomto som bol už fyzicky aj emocionálne vyčerpaný a nasledujúceho noisového vlasáča s Bane-ovskou maskou, Napalmed som si nie len že nedokázal vychutnať, ale pravdupovediac ma aj rušil, takže som išiel do hajan. Tým pádom som úplne premeškal Alfarmaniu a Charming Assistant, ale z prvého menovaného je aspoň videozáznam, ktorý si môžete pozrieť na konci článku.
Deň druhý!
Druhý deň som začal veľmi spokojne po predošlých koncertných zážitkoch. Nehrala mi v sobotu síce žiadna srdcovka, ale bol som zvedavý hlavne na :Of The Wand And The Moon:. Po povinnom Sýráku som si skúsil dať pivo, keďže už neboli fronty ako v piatok, ale nejak mi nezachutilo, takže som zvyšok dňa pil kofolu v hradnom šenku (s peknou čašníčkou – jeden kamarát na ňu povedal: „Tyvole, tá má hezký kozy… ku*va, doufám, že mě neslyšela.“) alebo vlastnú čistú vodu z fľaše.
Podarilo sa mi pri prvom stejdži nejako zakecať so známymi, ale okamžite sme si všimli nástup noisového collaboration projektu Hluková sekce. Musím povedať, že ako prvá vec to bolo na mňa trošku silné kafe, na chvíľu som sa síce šiel pozrieť dnu, ale pravdupovediac som hneď aj vypadol, lebo to bola veľká záťaž na môj ešte nie tak celkom pripravený mozog. Nakoniec som väčšinu setu presedel na tráve pred budovou, ale odtiaľ tie noisové chrčania a pískania boli oveľa príjemnejšie a do istej miery som si ich dokázal užiť, aj keď ľudia okolo mňa len krútili hlavami. 
Bohužiaľ to po chvíli začalo pôsobiť ako vlažná voda, takže som to vnímal len ako taký skoro až podprahový náladotvorič. Rozhodne to nebola hudba, ktorá by priťahovala pozornosť tým, že je akýmsi spôsobom zaujímavá.
Medzitým som si všimol po priestoroch hradu prechádzať sa istú veľmi… viditeľnú osobu. Po chvíli som sa dozvedel, že to je Gudrun, speváčka z Ľahkej múzy. Neviem, aký efekt mal ten jej kostým vyvolať, na mňa ale pôsobil úplne odpudivo a takmer ma to odradilo od pozretia si ich setu. Čo by bola veľká chyba. Minulý rok som bohužiaľ premeškal Hieros Gamos (kapela prepojená s Ľahkou múzou), ale pár zlých a jedovatých jazykov sa sťažovalo, že to bolo hrozné a že to ani nebola hudba. Takže v kombinácii s vizážou Gudrun som sa toho naozaj obával. Mno ale, ako sa hovorí, spadol som na hubu. Lebo z niečoho, čo som čakal, že to vydržím počúvať a sledovať asi minútu, sa vykľula veľmi atmosféricky príjemná, aj keď trochu monotónna hudba s goth nádychom. Gudrun má úžasný hlasisko. Rozhodne pre mňa najväčšie prekvapenie celých tohtoročných Hradieb samoty. A tá dievčina, čo na pódiu robila všelijaké pózy, bola síce oku-lahodiaca, ale jej funkciu som zďaleka nepochopil. Asi nie som až tak na takúto scénu zvyknutý…
Po Ľahkej múze nasleduje asi najväčší headliner HS, :Of The Wand And The Moon:. Kapela sa veľmi dlho ladí, keďže za sobotu ešte žiadna podobná kapela nehrala. Ja mám neofolk celkom rád, ale celý čas, čo sa :OTWATM: zvučili, som premýšľal o tom, prečo sú takéto kapely volané na audiovizuálny fesťák s elektronickou hudbou. Pomaly začali hrať, začiatok setu znel presne tak, ako som si neofolk predstavoval a ako ho poznám – dojemná, melancholická hudba s frontmanom Kimom Larsenom spievajúcim a hrajúcim na akustickú gitaru, miestami sa pridala elektrika, prípadne ju gitarista vymenil za harmoniku. 
Sem-tam nastávali aj akési problémy s väzbou na Kimovej akustike, ktorá otravne pískala v podstate počas celého setu a pár pesničiek to dosť skazilo. Vrchol setu ale prišiel, keď si gitarista s elektrikou v rámci stupňovania skladieb zápinal gain a delay, čo v celej sále vytváralo až post-rockovú náladu a ja som bol vo vytržení. Niektoré gitarové postupy zneli úplne placebovsky (teda ako od kapely Placebo) a to ma opäť nútilo zamyslieť sa nad tým, ako nepatrične :OTWATM: pôsobia na takomto festivale – a to napriek tomu, že sa mi ten set páčil. Možno je to akýsi úmysel do budúcna od organizátorov? Chcú Hradby samoty hostiť aj post-rockové bandy? Lebo :OTWATM: od post-rocku zas tak ďaleko nemali. Ja mám tieto žánre veľmi rád, ale podľa mňa sa to proste vôbec nehodí (ani sa mi už potom nepodarilo naladiť naspäť na elektronickú hudbu). Opačný názor iste mala hromada fanúšikov v prvých radách, na ktorých bolo vidno, že prišli hlavne kvôli tejto kapele. Vždy, keď sa ozvali prvé tóny skladby, začali vykrikovať na znamenie spokojnosti s výberom a nakoniec si aj po dlhom tlieskaní, pískaní a vrieskaní vyslúžili prídavok.
Po tejto kapele som už začal byť unavený, takže aj môj dojem z nasledujúcich interprétov tým bol určite pozmenený k horšiemu. Každopádne Bocksholm ma nijak neohúrili, aj keď to bola v podstate hviezdna kolaborácia (Raison d’être + Deutsch Nepal). Na noisovité zvukové hroty bodajúce do mozgu som náladu nemal, aj keď v inom rozpoložení by ma to určite fascinovalo. Rytmus pripomínal DN, ale chýbal tomu ten rituálový podtón, toto znelo skôr ako nejaký post-industrial. Celkovo v Bocksholme bolo viac počuť Raison d’être ako DN, aspoň môj dojem za tú chvíľu bol taký.
V prestávke medzi Bocksholmom a Teatrom Satanicom som sa rozhodol ísť sa pozrieť na 2. stage. Medzitým som si opäť dal šalát a popri jedení som si vychutnával hardcore, čo sa z budovy druhého stejdžu ozýval. Stretol som človeka, čo mal na chrbte zavesené 2 veľké repárky, odkiaľ mu dosť nahlas znel akýsi breakcore, pár ľudí opodial tancovalo, iní sa tvárili, že sú v mimo realitu – celkovo mi prišlo, že som sa dostal do iného, trochu šialeného sveta. Medzitým 2 moji kamaráti vyšli z budovy stejdžu a obaja mali rozšírené oči pri tom, ako mi hovorili: „Tyvole, to bylo hustý, vole, ti dva Djové byli hrozně dobří.“
Tak som sa tam išiel mrknúť a skutočne to stálo za to. Projekcia celkom psycho, hudba poriadne nahlas, celkovo ma to trochu nabudilo. Boli to Lazy Bastards, ale ani čert netuší, ktorí z tých DJov hrali okolo pol jednej-jednej v nedeľu nad ránom pred Yarrdeshom. No a keď už som ho spomenul, Yarrdesh, ktorý mi bol jedným mojim známym toľko odporúčaný, predviedol obstojný výkon, ale na vysokú latku od Lazy Bastards proste nedočiahol.
Už (hlavne spoločensky ale aj fyzicky) dosť unavený som sa odtackal naspať pri prvý stage, keď hrali Teatro Satanico z Talianska. Chvíľu som aj nakukoval dnu, ale nakoniec som si sadol na trávnik pred stage a snažil som sa nájsť energiu na sústredený posluch, lebo som do ich hudby zo začiatku vôbec nevedel preniknúť. Na hlbokú noc sa ale ich hudba dokonale hodila, temné sample spojené so žalostnými, zaujímavými vokálmi vytvárali naozaj zvláštnu, skoro až mysterióznu náladu v ovzduší. Čiže napriek tomu, že ma to zo začiatku otravovalo, postupne som na ich set zmenil názor a prišiel mi veľmi emocionálne silný, dokonca trochu slabší ekvivalent k Raison d’être v tom ladení ostatných na vlnu vlastnej hudby. Veľmi dobré.
Napriek tomu, že som Opening Performance Orchestra a hlavne Einleitungszeit chcel vidieť, lebo sú to 2 roky, čo boli na HS a vtedy som ich hudbu nechápal, bol som tak unavený, že som odfrčal domov.
Poďakovanie: Chcel by som poďakovať Oskarovi za odvoz do mesta a za poskytnutie jeho fotiek, Dufaqovi z Mortem Zinu, ktorý na YT nahral videá v super kvalite (mrknite nižšie pre pár ukážok), Majkovi za ochutnávkové video zo setu Lazy Bastards a celkovo všetkým, ktorým bola moja spoločnosť milá a ktorých spoločnosť bola milá mne. Teším sa na ďalší ročník a aj na pevné jadro ľudí, ktorých vídam na HS.
Komunita, čo sa okolo tohto fesťáku vytvorila, je aspoň z môjho pohľadu dosť špeciálna. A to hlavne tým, že sa nikto s nikým skoro nerozpráva, aj keď sa navzájom z videnia poznajú. Možno to znie smiešne, ale také tie pozdravy očami a neverbálna komunikácia majú fakt niečo do seba a na Hradbách samoty, festivale plnom zvláštnych ľudí, takáto komunikácia prekvitá (alebo som možno divný a vidím to tak iba ja).